Zvieratá rozoznávajú jednotlivé druhy a typy rastlín vizuálne aj chuťou, pričom rozlišujú, či je rastlina mladá – šťavnatá, plná potrebných živín a ľahko stráviteľná –, alebo je stará, s nižším obsahom živín a menej stráviteľná. Rady si vyberajú miesta s mladšou a šťavnatejšou vegetáciou. Na nich sa pasú radšej a udržujú tým trávnaté porasty nízke, s krátkou vegetáciou. Kde je tráva vyššia a staršia, pasú sa menej.
Takto „chuťovo” vznikajú na pasienku plôšky s vyššou vegetáciou. Pre ovce a kozy síce neposkytujú takú energeticky nasýtenú potravu, ale sú kľúčové pre biodiverzitu pasienka – ukrýva sa v nich hmyz aj na zemi hniezdiace vtáky. Možno tu nájsť hniezda škovránkov, pŕhľaviarov aj strnádok a iných spevavcov.
Na takýchto miestach môžu byliny dorásť do dospelosti – priniesť kvety, ktoré sú zdrojom nektáru pre hmyz, a vytvoriť semená, ktorými sa rozmnožia. Iba tak sa môže zachovať bohatstvo druhov na pasienku aj pre ďalšie roky.
Takto vyzerá a funguje extenzívny pasienok – okrem nakrátko spásanej trávy na ňom možno nájsť miesta s vyššou vegetáciou a sem-tam aj kríky.
Kríky a solitérne stromy sú dôležité ako posedy pre vtáky – rady ich využívajú strakoše, penice či pŕhľaviar. Kríky sú dôležité aj tým, že poskytujú závetrie pre motýle. Na extenzívnych pasienkoch rastie tiež veľa liečivých bylín. Ak by sa pasienky spásali intenzívne, uživilo by sa na nich možno viac zvierat, ale postupne by sa vytrácali rastlinné a živočíšne druhy a napríklad aj liečivé bylinky.
Nevhodné je tiež plošné mulčovanie tzv. nedopaskov. Pôsobí veľmi negatívne najmä na hmyz, ale aj na druhové bohatstvo pasienkov.
Autor textu: Andrej Barát