Ako asi mohla vyzerať najstaršia časť stredovekého hradu Devín – obytná veža, ktorá stála na vrcholku skalného útesu nad sútokom Dunaja a Moravy? Odpoveď hľadal v nedávnej minulosti komplexný stavebno-historický i archeologický výskum zameraný na horný hrad. Nebolo to však vôbec jednoduché.
Tento priestor totiž do súčasnosti prekonal množstvo zásahov a devastácií, takže bolo naozaj veľmi ťažké zrekonštruovať jeho najstaršiu podobu alebo čo i len pôdorys.
Stredoveký hrad vyrastal na mieste pôvodnej Rastislavovej pevnosti, no niesol už nové vplyvy, ktoré do Podunajska prichádzali z Porýnia. Jadrom najstaršej časti hradu bol donžon – obytná veža. Mala tvar veľmi nepravidelného polygónu, pričom celková dispozícia bola ovplyvnená stiesnenou plochou skalného výbežku.
V roku 1233 Devínsky hrad dobyl a podhradskú osadu vypálil Fridrich II. Bojovný. Ide zároveň o najstaršiu historickú správu, kde sa priamo spomína Devínsky hrad. Dramatické udalosti na konci 13. storočia a v 14. storočí v tejto oblasti zapríčinili viacnásobné zničenie a znovuvystavanie hradu. Devín nebol ušetrený ani počas obliehania napoleonskými vojskami na začiatku 19. storočia. Aj napriek tomu sa hrad vždy obnovoval. Uhorskí panovníci si uvedomovali mimoriadny strategický význam jeho polohy.
Z pôvodného románskeho, prípadne ranogotického hradu sa dodnes zachovalo veľmi málo. Jedným z hlavných dôvodov je postavenie miléniového pamätníka na hornom hrade v roku 1896. Bolo to pri príležitosti tisícročného výročia príchodu Maďarov do Karpatskej kotliny. Celkovo stálo v Uhorsku sedem takýchto pamätníkov. Počas stavby toho devínskeho sa do veľkej miery zničili zvyšky horného hradu, časť múrov dokonca stavitelia pamätníka odstrelili. Pri pohľade na kresbu Bernharda Wernera z 18. storočia alebo olejomaľbu Bernarda Bellotta pod názvom Canaletto je zrejmé, že cena, ktorú Devín zaplatil za miléniový pomník, bola vysoká.
Lenže aj likvidácia pamätníka v roku 1921 členmi českého Sokola predstavovala ďalší drastický zásah. Monument s výškou 22 metrov bol čiastočne zhodený zo skaly.
Po odstránení všetkých zvyškov miléniového pomníka sa zistilo, že sa tu nachádza zmes starých a mladších stavebných zvyškov. Bolo veľmi ťažké ich identifikovať alebo dať do súvislostí, často sa nezachovalo líce, iba fragmenty jedného riadka muriva na skalnom podloží.
Počas týchto prác však došlo aj k prekvapivému objavu. Odkryli sa priestory priamo v skalnom masíve. Prírodou vytvorené pukliny a krasové jaskyne, ktoré obyvateľstvo Devína využívalo pravdepodobne už v praveku, slúžili rímskym legionárom aj slovanskému obyvateľstvu Rastislavovej pevnosti. Novoodkryté priestory priamo nadväzovali na interiér obytnej veže. Najväčšou z jaskýň je takzvaná tunelová jaskyňa, má dĺžku vyše 11 metrov a výšku v najvyššom bode takmer 9 metrov. Prechádza celým hradným vrchom. Jej južný vchod je murovaný a zakončený gotickým portálom.
Autor textu: Andrej Barát