Amfiteáter v Devíne bol vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku. Hlavné mesto, ktoré po dlhoročných sporoch získalo majetok späť, plánuje jeho revitalizáciu. Jej súčasťou by mala byť aj hlbšia reflexia jeho komplikovanej histórie ako príležitosť pre vytváranie nových významov. Aká teda je jeho história?
Počiatky amfiteátra sú bezprostredne spojené s obdobím druhej svetovej vojny. Ešte pred jej začiatkom, v novembri 1938, bol Devín v dôsledku Mníchovskej dohody odtrhnutý od Československa a pripojený priamo k Nemecku. Symbolicky bolo zabratie Devína vyjadrené okrem iného aj začatím budovania amfiteátra na južných svahoch hradného kopca. Prvé podujatie tu prebehlo 28. mája 1939 s účasťou asi 10 000 ľudí, hoci amfiteáter ani zďaleka nebol dokončený.
Išlo o tzv. Grenzlandtreffen – stretnutie Nemcov v pohraničí, s hlavnou témou vyjadrenia jednoty, príslušnosti k nemeckej Tretej ríši a poslušnosti všetkých Nemcov vodcovi Adolfovi Hitlerovi. Pri tejto príležitosti osadili noví správcovia na hradnom vrchu drevený hákový kríž, ktorý tam vydržal niekoľko týždňov.
Amfiteáter budovali urýchlene v mesiacoch predtým a jeho stavba niesla všetky známky svojej doby. Na historickú hodnotu hradu nikto nebral ohľad, budovaniu hľadiska napríklad padla za obeť časť stredovekého opevnenia. Rozhodujúca bola ideológia, amfiteáter sa mal po vzore podobne upravených priestorov v iných častiach Nemecka stať novým pútnickým miestom a slúžiť na okázalé propagandistické akcie a šírenie myšlienky nadradenosti nemeckého národa a germánskej rasy.
Presne mesiac po stretnutí pohraničných Nemcov sa v amfiteátri 28. júna 1939 konalo stretnutie pedagógov z viedenskej župy. O týždeň neskôr, 5. júla 1939, odobrili nemecké úrady aj konanie cyrilo-metodskej slávnosti na Devíne, pričom Slovákom na tento deň povolili vstup do Devína aj bez pasu, čo inak nebolo možné. Pri tejto príležitosti bol amfiteáter vyzdobený nemeckými a slovenskými štátnymi zástavami a vlajkami Hlinkovej gardy a Hlinkovej mládeže. Hlavný prejav predniesol vodca Hlinkovej gardy Alexander Mach, zaujímavosťou bolo jeho vyzdvihovanie nemeckej politiky voči národom a národnostiam v Európe na mieste, ktoré Nemci slovenskému štátu odobrali a neplánovali vrátiť.
Druhá svetová vojna priniesla obmedzenia jeho využívania, no účel amfiteátra ako miesta konania masových podujatí zostal aj po nej. Devín bol oslobodený 6. apríla 1945 a prvá obrovská povojnová manifestácia sa v amfiteátri konala už 5. júla 1945 pod názvom Všeslovanský deň. Ďalšie masové podujatia sa tu uskutočňovali vždy začiatkom júla aj v nasledujúcich rokoch. Dátum nebol vybratý náhodne, mal nahradiť predvojnové slávnosti spojené so sviatkom sv. Cyrila a Metoda. Po roku 1948 ich organizáciu plne prebral komunistický režim, cieľom bolo primárne šíriť propagandu.
Práve po komunistickom uchopení moci dochádza k dobudovaniu javiska a definitívnej dostavbe amfiteátra. Javisko dokončili a otvorili tesne pred V. Slovanským dňom, konaným 5. júla 1949 a väčšie podujatia v ňom prebehli ešte v rokoch 1950 a 1951. Na najbližšie takmer desaťročie však amfiteáter prestal slúžiť svojmu účelu.„Komunistická vláda začala hneď po uchopení moci zavádzať opatrenia proti pohybu na hraniciach, ktoré vyvrcholili v júli 1951 prijatím zákona o ochrane štátnych hraníc. Celý Devín sa ocitol v hraničnom pásme, kam sa dalo dostať len so špeciálnym povolením. Toto pásmo strážili vojaci Pohraničnej stráže s povolením používať zbrane proti akýmkoľvek, aj neozbrojeným, „narušiteľom“. Využívanie amfiteátra na verejné podujatia bolo v takýchto podmienkach nemysliteľné, bežní ľudia nemali šancu dostať sa ani na samotný hrad,“ hovorí Milan Zálešák, vedúci radu Devín.
Devín sa v nasledujúcich rokoch stal miestom mnohých tragických osudov, kedy pohraničníci v tomto úseku zasahovali proti ľudom snažiacim sa o ilegálny prechod do Rakúska. Jedna z rôt Pohraničnej stráže dokonca mala svoje sídlo priamo v budove amfiteátra, ktorý v tom čase slúžil len na vojenské účely. Po uvoľnení v 60. rokoch bol Devín vyňatý z hraničného pásma a amfiteáter a jeho okolie boli opäť využívané na podujatia s nádychom komunistickej propagandy. Od polovice 60. rokov sa z amfiteátra vysťahovala rota Pohraničnej stráže a v roku 1968 tu bola vybudovaná kaviareň s priamym výhľadom na sútok Dunaja a Moravy, ale aj na oplotenie železnej opony. Priamo pod ňou občas dochádzalo k pokusom o útek do Rakúska – s úspešným, ale aj s tragickým koncom. V decembri roku 1989 bol amfiteáter napokon svedkom symbolického pádu „železnej opony“, kedy počas pochodu Ahoj, Európa! ľudia spontánne demontovali oplotenie priamo pod ním.
Práve dejinám železnej opony v miestnej devínskej lokalite sa venuje nová výstava, ktorú Múzeum mesta Bratislavy pripravilo na hrade Devín. „Tému sme spracovali spoločne s Ústavom pamäti národa, ktorý je spoluorganizátorom výstavy. Návštevníčky a návštevníci hradu Devín ju od druhej polovice mája 2024 nájdu sprístupnenú vo výstavnej miestnosti na nádvorí stredného hradu,“ uvádza Milan Zálešák.
A ako to bolo s amfiteátrom ďalej? Bývalé hľadisko postupom času pustlo a vrátila sa doň príroda. V roku 1985 bola Devínska hradná skala vyhlásená za národnú prírodnú pamiatku ako významná geologická, botanická a zoologická lokalita, pričom bývalé hľadisko amfiteátra je situované priamo v jej ochrannom pásme. Veľká časť devínskej lokality je zároveň dnes súčasťou európskej sústavy chránených území NATURA 2000, ktorú členské štáty Európskej únie vyhlasujú s cieľom zachovať najcennejšie a ohrozené európske druhy a biotopy.
Budúcnosť bývalého amfiteátra zostáva po jeho získaní do vlastníctva bratislavského magistrátu otvorená. Vyhlásenie budovy amfiteátra za národnú kultúrnu pamiatku však implikuje, že akékoľvek jej ďalšie využitie by malo byť na rozdiel od minulosti v súlade s ochranou pamiatkových a prírodných hodnôt, ktoré z Devína robia tak výnimočnú lokalitu nielen v slovenskom, ale aj v stredoeurópskom kontexte.