Otvorené od 10:00 do 16:00. Posledný vstup o 15.15.

M
M

Otvorené od 10:00 do 16:00. Posledný vstup o 15.15.

Devínska brána k slobode 

Devín bol odjakživa hraničným bodom a križovatkou. Stál na hraniciach kráľovstiev, neskôr štátov, no počas druhej polovice 20. storočia sa ocitol na hranici, ktorá rozdeľovala celú Európu na takzvaný západný a východný blok. Železná opona, ktorej dal meno Winston Churchill, napokon nechránila Československú republiku pred útokom nepriateľa zo Západu. V skutočnosti vlastnému obyvateľstvu zatvárala cestu k slobode. Bránu k nej mnohí hľadali práve blízko Devína, sútoku Moravy a Dunaja, a to pre tunajší terén a prírodné podmienky. 

Devín a Petržalka patrili od roku 1938 Nemeckej ríši a hranica medzi Nemeckom a slovenským štátom v tom čase viedla juhozápadným svahom Devínskej Kobyly – časťami Skala, Pieskovec (Sandberg) – a severným svahom popri Karlovej Vsi až k Dunaju. Po skončení vojny sa Devín aj Petržalka vrátili obnovenej Československej republike, pričom už po februári 1948 sa československo-rakúska hranica stala súčasťou železnej opony. Rakúsko vtedy podľa komunistickej ideológie predstavovalo člena kapitalistického Západu a nepriateľa socializmu. 

V roku 1950 boli vybudované hraničné zátarasy, pričom územie medzi zátarasami a štátnou hranicou bolo vyhlásené za zakázané pásmo. Železná opona bola vysoká 2,2 metra, na niektorých miestach dokonca tri metre. Bola obnovovaná každých päť rokov, pretože taká bola stanovená životnosť ostnatého drôtu. Využívalo sa vysoké napätie, signalizácia, strážne psy. Systém sa inšpiroval nacistickými koncentračnými tábormi a sovietskymi gulagmi. 

V roku 1951 bol schválený zákon o ochrane štátnej hranice. Ten dával jednotkám pohraničnej stráže právo brániť úteku československých občanov aobčianok za hranice aj za cenu ich života. 

Niekoľkokilometrové pásmo pozdĺž hraníc s Rakúskom bolo zónou smrti. Bolo tu povolené, dokonca prikázané strieľať vlastné občianky a občanov, ktorí sa pokúšali ujsť za hranice.

V roku 1951 bol schválený zákon o ochrane štátnej hranice. Ten dával jednotkám pohraničnej stráže právo brániť úteku československých občanov aobčianok za hranice aj za cenu ich života. 

Niekoľkokilometrové pásmo pozdĺž hraníc s Rakúskom bolo zónou smrti. Bolo tu povolené, dokonca prikázané strieľať vlastné občianky a občanov, ktorí sa pokúšali ujsť za hranice.

V pohraničných útvaroch často slúžili mladí 18-roční muži, ktorí boli nútení strieľať po svojich krajanoch a krajankách. Za zabitie dostali vyznamenanie a „opušťák“. Za zlyhanie ich čakalo vojenské väzenie v Sabinove. V Československu pri pokuse o útek zahynulo 280 ľudí, pri strážení hranice 654. Iba niekoľkým desiatkam ľudí sa podarilo ujsť. 

Patril k nim aj Josef Hlavatý s rodinou. Jeho príbeh patrí k tým, ktoré sú podrobne zdokumentované, a práve na jeho osude možno ilustrovať nesmierne riziko, ktorému museli čeliť jednotlivci, ale neraz aj celé rodiny, ktoré sa odhodlali utiecť cez „zónu smrti“. 

Hlavatého žena odcestovala v roku 1988 s jedným dieťaťom do Juhoslávie, Josef s trojročným synom Davidom a rodičmi predstierali, že idú na dovolenku pod stan na južné Slovensko. Na streche auta viezol Josef vlastnoručne zostavené a rozložené rogalo. 

Trubky skryli v lese blízko štátnej hranice a kempovali pri jazere. V úplnej tme a tichosti poskladali s otcom rogalo asi za 15 minút. Josef si k sebe pripásal trojročného Davida, pre ktorého išlo o vôbec prvý let. 

Dvojčlenná posádka rogala, ktoré letelo maximálnou rýchlosťou 50 kilometrov za hodinu v maximálnej výške 2 000 metrov, mala pred sebou krátky, iba sedemkilometrový úsek. No už krátko po štarte Josef v úplnej tme a bez navigácie stratil kurz. Skorigoval ho, keď sa začalo rozvidnievať, pričom si uvedomil, že istý čas letel nie skrz hranicu, ale pozdĺž nej. 

Zamieril k svetlu, ale čochvíľa pochopil, že to bol omyl. Asi dvadsať metrov od neho sa zjavila strážna veža. Ozbrojení vojaci zamierili na rogalo reflektory a spustili sirény. 

Josef inštinktívne stočil rogalo do tmy, stratil síce rýchlosť a výšku, no podarilo sa mu udržať tesne nad stromami, asi 50 metrov od zeme, aby ho nezachytili radary. 

Nádvorie stredného hradu v 30. rokoch 20. storočia.
Devín v 30. rokoch 20. storočia.

Po chvíli zbadal svetlá rakúskej železničnej stanice. Hneď ako pristál, utekal sa so synom skryť do krovia, pretože im nad hlavami preletel československý vrtuľník. Ak by s pristátím váhal, podľa Josefových spomienok by bolo veľmi pravdepodobné, že vrtuľník by vírom vrtule zámerne strhol rogalo k zemi, aby to vyzeralo ako nehoda a propaganda mohla napísať, že muž pri úteku zabil seba aj svoje dieťa. 

Josefova žena medzitým vyskočila s ďalším dieťaťom z okna nemocnice v Juhoslávii, pretože svedomitá delegátka zájazdu ju čakala pred vchodom. Po dvoch mesiacoch sa rodina stretla. Aj napriek tomu, že železná opona padla v decembri roku 1989, Josef so ženou sa rozhodli zostať v Rakúsku. 

Ich pokus o útek dopadol dobre. No stovkám ľudí, ktorí sa usilovali dostať na slobodu, sa to nepodarilo a zaplatili za to životom. Devín zostane svedkom týchto dramatických príbehov.

Autor textu: Andrej Barát

Viac o histórii hradu