Bylinková záhrada na Devíne

Záhrady, ktoré sa nedochovali

V areáli hradu Devín sa dodnes nepodarilo jednoznačne určiť presnú podobu ani umiestnenie záhrad. Ich existenciu nepotvrdili archeologické výskumy, nespomínajú ich ani doteraz prebádané písomné pramene a neobjavujú sa ani na historických vyobrazeniach hradu.

Podoba bylinkovej záhrady preto vznikla na základe odborného výskumu a interpretácie obdobných historických záhrad z 15. a 16. storočia. Na jej tvorbe spolupracovali odborníci z Múzea mesta Bratislavy, z ochranárskeho združenia BROZ a krajinná architektka Miriam Húšťavová z ateliéru Húština.

Inšpirácia stredovekými záhradami

Pri tvorbe záhrady sme sa inšpirovali podobnými záhradami obdobia stredoveku a raného novoveku. Výsadba bylín a úžitkových rastlín predstavuje pestrú škálu druhov. Slúžili ako potrava, liek aj prirodzená súčasť každodenného života.

Stredoveké záhrady boli založené na presnosti, jasnej štruktúre a geometrii. Záhony bývali ohraničené nielen z praktických dôvodov, ale aj pre symboliku uzavretej rajskej záhrady. Ohraničenia zároveň chránili úrodu pred zverou. Na ich vytváranie sa používali prútie, drevo, kamene alebo tehly.

Záhrady mali viacero funkcií – boli zdrojom obživy, miestom oddychu aj estetickým prvkom každodenného života.

Záhrada ako zdroj obživy

V 15. a na začiatku 16. storočia bol Hrad Devín sídlom významných šľachtických rodov – Garayovcov, grófov zo Svätého Jura a Pezinka či Báthoryovcov. Niektorí z nich tu žili dlhodobo a každodenný chod hradu bol spojený aj s prípravou jedál pre hradných pánov a ich dvor.
Kuchári sa preto vo veľkej miere spoliehali na úrodu zo záhrad priamo v areáli hradu. Tie boli mimoriadne dôležité najmä počas období obliehania, ktorých Devín zažil niekoľko.

Záhrady však neslúžili len aristokratickej elite. Na dolnom hrade podľa archeologických nálezov žili aj obyčajní obyvatelia v jednoduchých domoch s hospodárskymi priestormi. Súčasťou ich života boli menšie úžitkové záhrady, ktoré často rozhodovali o prežití rodiny. Ľudia boli odkázaní najmä na to, čo si sami dopestovali.

Medzi najbežnejšie plodiny pestované na našom území patrili kapusta, mrkva, cibuľa, petržlen a strukoviny – hrach, hrachor či bôb. Bylinky slúžili nielen na dochucovanie jedál, ale aj na ich uchovávanie.

Liečivé aj nebezpečné byliny

V stredovekom liečiteľstve mali byliny mimoriadne významné postavenie. Mnohé rastliny boli zároveň liekom aj jedom a ľudia už vtedy vedeli, že ich účinok závisí od správneho dávkovania.

Skúsení liečitelia a bylinkárky používali niektoré jedovaté rastliny na tlmenie bolesti, uspávanie alebo liečenie chorôb. Pri nesprávnom použití však mohli spôsobiť otravu či smrť. Medzi najznámejšie patrili Atropa belladonna (ľuľkovec zlomocný), Mandragora officinarum (mandragora lekárska) alebo Hyoscyamus niger (blen čierny).

Tieto rastliny sa využívali pri bolestiach alebo pri jednoduchých liečebných zákrokoch v období, keď medicína ešte nepoznala modernú anestéziu. Poznatky o liečivých rastlinách sa odovzdávali z generácie na generáciu – v kláštoroch, medzi liečiteľmi aj ľudovými bylinkármi.

Bylinky tak boli symbolom uzdravenia, ale aj rešpektu pred silou prírody.

Tip pre vás: Prejdite sa okolo záhonov. Každá bylinka pred vami rozpráva príbeh o stredovekom živote na hrade. Je to živé svedectvo o tom, aké hlboké a dôležité bolo vtedajšie prepojenie človeka s prírodou a jej silou.